Lekári, sestry (väčšinou muži), šoféri (so zdravotníckym vzdelaním), ktorí ju vykonávajú, musia okrem fyzických predpokladov spĺňať vysoké kvalifikačné podmienky. Zabezpečiť dostatok personálu je vždy problémom. Pre lekára je jednoduchšie slúžiť na svojom oddelení, kde - aj keď ho v noci zavolajú - nemusí sa trmácať bohviekoľko kilometrov v sanitke v zime, nečase alebo medzi rizikové skupiny obyvateľstva. Platba za službu je však rovnaká, nebezpečenstvo sa nezohľadňuje, či si sedíte v teple nemocnice, alebo pracujete v cigánskej osade. Preto väčšina lekárov slúžiacich na "záchranke" túto prácu vykonáva z presvedčenia, číreho entuziazmu, resp. ako "adrenalínový šport".
21.2.1999
Zazvonenie budíka ma vytŕha zo spánku. Oťapený zašmátram po poličke, aby som tú obludu vypol a nezobudil ženu a syna. V tme ticho hreším, stúpam pritom na synove hračky a odkrádam sa do kuchyne po svoju obligátnu šálku "ranného smrťáka". Je sobota 6 hodín ráno a predo mnou je 24 hodín služby na záchranke. Chvíľu trvá, kým sa mi podarí pozbierať všetky veci (niečo na jedenie, nejaké knihy, dve škatuľky cigariet), obliekam sa do červenej rovnošaty s logom záchrannej služby (žena ma v tom nemôže ani vidieť, neznáša totiž červenú farbu) a konečne vypadnem do mrazivého rána. Po päťminútovom prehováraní svojho desaťročného Favorita, aby konečne prestal štrajkovať a ignorovať svojho pána a majiteľa, sa konečne vydávam na tridsaťminútovú cestu na Centrálny dispečing Záchrannej služby miestnej okresnej nemocnice. Deň sa začína priam "ideálne", najprv totálne namrznutá vozovka, (kde sa opakovane musím vyhýbať niekoľkým "excelentným šoférom s terminátorskými sklonmi", potom nevľúdny vrátnik NsP, ktorý ma púšťa do areálu nemocnice po kompletne kontrole totožnosti (asi je to bývalý príslušník VB, ŠTB alebo čojaviem čoho). O 7:00 sa konečne skladám vo svojej pracovni a začínam si chystať raňajky. Chyba lávky.
7.15
Zazvoní telefón: "Pán doktor, máme výjazd -bezvedomie." "OK, idem." Vypnem varič, schmatnem bundu a utekám dole schodmi k sanitke. Šialenou jazdou, po ceste hladkej ako sklo, sa rútime k nahlásenej adrese. Malo by ísť o dvadsaťročného chlapca v bezvedomí. Deň predtým mal vysoké teploty. Po príchode nastáva šok, namiesto dvadsaťročného chlapca leží na posteli dieťa, približne päťročné. Po chvíli zažívame ďalší šok, keď rodičia upresňujú, že dieťa má naozaj 2O rokov, aj keď telesne a mentálne nie. Po vyšetrení stanovujem pracovnú diagnózu- dehydratácia (odvodnenie) a rozvrat vnútorného prostredia. Je nutné previezť pacienta na jednotku intenzívnej starostlivosti. Problém, ako ho dostať z 8. poschodia v malom výťahu (do ktorého sa nezmestia nosidlá) do sanitky je našťastie (vzhľadom na jeho výšku a váhu) bezpredmetný. Šofér berie chlapca do náručia a vzápätí sa už ženieme na Centrálne príjmové oddelenie (CPO) miestnej NsP, kde ho preberá do starostlivosti pediater, aj napriek jeho "nedetskému" veku. Vraciam sa naspäť a dúfam, že teraz sa konečne najem.
9:03
Zo zažívania ma opäť ruší telefón. "Pán doktor, máme výjazd..." Tentoraz ide o staršiu pani a neposlúchajúce srdiečko. Práca pomerne jednoduchá. Zhodnotiť stav, natočiť EKG, zabezpečiť žilnú linku, naložiť pacientku do sanitky a ideme späť. Na CPO ma už vítajú kyslé tváre. "Pán doktor, vy dnes nejako veľa robíte!" Som tým už povestný. Ak slúžim, pracovníci CPO sa chystajú na zlú službu. Dnes je ale naozaj nejaký divoký deň.
9:42
Nestihol som ani odovzdať záznam o ošetrení pacienta a mám ďalší výjazd. Teraz je to pre zmenu starší pán, pravdepodobne s porážkou. Našťastie to nebola pravda, išlo iba o tranzitórny ischemický atak (dočasné nedokrvenie mozgu). Po návrate a prebratí ďalšieho hlásenia som už začal mierne nadávať.
10:20
Železničná polícia hlási podnapitého jednonohého invalida, ktorý spadol z pohyblivých schodov a utrpel úraz hlavy. Po príchode na miesto nás musí železničná polícia ochraňovať pred jeho (taktiež značne podnapitým) kumpánom, ktorý čosi mrmle o hodinovom čakaní na sanitku. Asi nemá zmysel mu vysvetľovať, že od nahlásenia udalosti po náš príchod na miesto uplynuli 4 minúty. Venujem sa radšej pacientovi, ktorý ma tržnú ranu na hlave, divoko sa rozháňa barlami a vykrikuje "zabijem, zabijem". Pohoda. Nenápadne mu vytrhávame barle z rúk, mierne ho pacifikujeme priviazaním o ležadlo a konečne mu môžeme ošetriť ranu na hlave. Keďže v našom okrese neexistuje záchytka, radosť personálu CPO nepozná hraníc. Unavene padám do postele a vravím si, "tak už mi ku šťastiu chýba len poriadna autonehoda". To ešte netuším, že moje želanie sa o pár hodín splní. Keďže obed a poobedie plynie nezvykle pokojne, začínam tušiť niečo zlé.
17:30
Sedím na dispečingu a vo vysielačke pokojne počúvam hlásenia v éteri. Nástojčivé zazvonenie červeného telefónu s nápisom 155 ma preberie zo snenia. Vydesený hlas na pokraji hystérie hlási ťažkú autonehodu cca 20km od nás. Upresňuje počet postihnutých na šesť. "Do riti," zahreším už nahlas. Dispečerka zatiaľ rozbieha celú mašinériu záchranného systému. Berie do rúk mikrofón vysielačky a hlási: "Všetkým záchranným jednotkám..." V duchu blahorečím svojmu šéfovi na záchranke, ktorý zaviedol jednotnú frekvenciu na vysielačkách celého záchranného systému- požiarnici, polícia, RZP, Letecká záchranná služba (aj napriek podkopávaniu nôh a hrozbám vysokých pokút od Telekomunikačného úradu). Pre tmu nemôže vzlietnuť vrtuľník a sme odkázaní na pozemný transport. Prichádza naša sanitka a za pišťania pneumatík sa rozbiehame na miesto. Za nami idú ďalšie tri sanitky, v jednej okrem šoféra aj zdravotná sestra, v ostatných len šoféri. Požiarnici a polícia sú už na ceste. Cestou so záchranárom a šoférom (šoféri RZP majú tiež zdravotnú školu) plánujeme postup po príchode na miesto nehody. Srdce búši niekde v hrdle pri predstave, čo nás tam čaká. Ako jediný lekár na mieste nehody musím paralelne ošetrovať viacerých postihnutých. Šofér nás utešuje, že oproti ide ešte stále veľa áut, takže zrážka nebude asi taká veľká. Táto posledná nádej rýchlo hasne, keď po cca desiatich kilometroch oproti nám už nejde ani jedno auto. Pomaly sme na mieste, stále však nie je nič vidieť. Po prejdení horizontu zrazu uvidíme rad čakajúcich áut a na jeho konci dve tmavé veľké siluety, okolo nich zástup ľudí. Vodiči stojacich áut nám už z diaľky signalizujú zníženie rýchlosti. Mierne pribrzdíme, aby sme zistili stav vozovky, a príčina havárie je nám hneď jasná. Cesta je ako zimný štadión. Pomaly sa dostávame k vrakom. Sanitka stojí, ja vyskakujem a vzápätí sa čudujem, čo hľadám na zemi. Čakal som námrazu, ale nie centimeter hrubý ľad. Zdvíham sa a utekám k zraneným. Vpravo vedľa vraku škodovky na zemi leží jeden, je pri vedomí, na tvári má plno tržných rán. Orientačne zisťujem že sa asi jedná aj o mozgovolebečné poranenie. Dávam príkazy svojej posádke čo robiť a utekám k druhému, čo leží pri vraku žigulíka. Má podobné zranenia ako predošlý, navyše sa sťažuje na silné bolesti brucha. S pokynmi čo robiť ho zanechávam posádke druhej našej sanitky. Skloním sa nad telo ležiace vo vraku. Nejaví známky života a jeho zranenia sú evidentne "nezlučiteľné" so životom. Kúsok ďalej leží na vozovke tretí postihnutý. Po orientačnom vyšetrení a náleze pravdepodobne silne narazenej alebo zlomenej hrudnej chrbtice volám požiarnikov, aby pripravili vákuový matrac (matrac, z ktorého sa po uložení pacienta a vyformovaní podľa tvaru tela dá odsať vzduch a ten stvrdne ako dubová doska) a nakladáme ho do pripravenej sanitky. Sanitka odchádza a ja sa môžem venovať predošlým dvom ťažšie zraneným. Medzitým im posádky, ktoré som pri nich zanechal, zmerali tlak krvi, pulz, zabezpečili žilnú linku, napojili infúzie. Ešte predpisujem lieky proti bolesti a šoku. Ukladáme oboch postihnutých na vákuové matrace a umiestňujeme do sanitiek. Konečne je čas aj na posledných dvoch ľahko zranených, ktorých po prehliadke a náleze ľahkých tržných rán umiestňujem do poslednej prázdnej sanitky. Posielam ostatné sanitky pred naše vozidlo, aby som v prípade zhoršenia stavu prevážaných osôb mohol prestúpiť do inej sanitky, kde bude moja prítomnosť nutná. Na CPO zatiaľ zmobilizovali všetko, čo malo lekárske ruky a nohy. Postupne vykladáme pacientov, kolegovia sa ich ujímajú a nasledujú akčné scény hodné amerického seriálu EMERGENCY, avšak v reále a s omnoho biednejším priestorovým a prístrojovým vybavením. Pacientom zašijú otvorené rany, stabilizujú ďalšími náhradnými infúznymi roztokmi, postupne odosielajú na vyšetrenia za účelom diagnostiky skrytých zranení. CT sa dnes tak skoro nezastaví. Operačné tímy zatiaľ pripravujú sály, treba zastaviť krvácania do mozgu, telesných dutín, napraviť zlomeniny. Mne zostáva ešte zistiť nacionálie pacientov, vypísať päť záznamov o ošetrení pacienta, vypomôcť kolegom, až kým sa celý kolotoč na CPO o tri hodiny neskôr nezastaví a nepresunie na operačné sály a oddelenia. S pocitom, že na mne niekto tri hodiny rúbal drevo, padám do postele a neunúvam sa takým detailom, ako je napríklad: vyzliecť sa. Zdá sa, že nado mnou bdel dobrý anjel, pretože som pokojne spal až do rána.
6:00
Zvoní budík, mne zostáva hodina do konca služby. Treba ešte vypísať body pre poisťovne, vypiť obligátnu kávu, odovzdať službu kolegovi, ukecať svoje auto, aby naštartovalo, a absolvovať 20 kilometrov domov. Môj príchod ocenil najmä dvojročný syn, ktorý mi okamžite strčil do ruky LEGO s výrazom: "včera si tu nebol, tak dnes sa budeš so mnou hrať!"
Taká "normálna" služba.