Ľudia si neraz kladú otázky súvisiace so slobodou bytia. Čím vlastne sme? Iba bábkami, nastrčenými figúrkami, s ktorými si Osud (alebo Boh- ak chcete) pohráva? Alebo nádhernými, čistými duchovnými bytosťami podobnými Bohu, ktorí majú slobodnú vôľu v rozhodovaní a konaní? Obidve tieto hypotézy majú svojich stúpencov, argumenty pre a proti. Druhé tvrdenie však väčšmi zodpovedá pravde. Keďže však duchovná čistota je pre väčšinu z nás iba ťažko dosiahnuteľným ideálom, dôsledky slobodnej vôle vidíme na každom kroku a sú takmer katastrofálne. Zničená príroda a zmrzačené ľudské telá. Niet takmer človeka, ktorému telo funguje bez náhradných súčiastok, samoočistný proces v prírode je tiež vážne ohrozený. Aj medziľudské vzťahy sú poznačené našou „slobodnou vôľou“. Z médií denne počúvame „rob ako chceš, ako to cítiš, buď sám sebou“... Pekné. Ibaže pre mnohých to znamená toľko, že treba dať priestor najnižším energiám hnevu, chamtivosti, nenávisti či sexuálnej perverzie, uvoľniť ich a nestarať sa o to, čo s nimi bude ďalej. Samozrejme, oni sa nestratia. Fungujú v danom sociálnom priestore a ničia všetko naokolo. Zúfať však netreba. Stačí ak si všimneme, aké myšlienky a emócie produkujeme a ak je to potrebné, v pokornej modlitbe žiadajme o ich vyčistenie.
Súdiac podľa stavu spoločnosti, stúpencov slobodnej vôle pribúda a nech to znie akokoľvek paradoxne, je to dobre. Títo ľudia konajú aktívne, sú si vedomí svojej sily a - podaktorí - aj božskej iskry v sebe. Sú buď tvorcami alebo ničiteľmi, občas jedno i druhé zároveň. Sú však medzi nami aj zarytí fatalisti, presvedčení o nezmeniteľnosti osudu. Ťažkajú si na zlých susedov, prácu, na farbu svojej pleti, alebo stav peňaženky. Je pravda, že niektoré vrodené faktory nemožno meniť v priebehu jednej inkarnácie. Ani ekonomické podmienky nie je ľahké zmeniť zo dňa na deň. Aj naše choroby, najmä tie vrodené sú zdanlivo niečím, čo nezávisí od nás samotných. Lenže či si to uvedomujeme, alebo nie, nitky osudu si spriadame sami. Myšlienkami a činmi formujeme svoju budúcnosť -v tomto živote aj v tých nasledujúcich. A naša prítomnosť je súhrnom toho, čo sme stvorili v minulosti.
Prívržencov „teórie“, že osud je nezmeniteľný a nezávislý od našej slobodnej vôle, nájdeme aj medzi astrológmi. Dodnes sa miestami zachováva stará forma astrologickej praxe, ktorá vedie klienta k tomu, aby sa svojho osudu obával. Astrologický výklad potom smeruje k tomu, aby sa určité jednanie odložilo, dokiaľ planéty nebudú stáť na „správnych“ miestach. Sú ľudia, ktorí sú schopní robiť všetko možné, len aby sa vyhli nebezpečným situáciám súvisiacim s postavením planét v danom dni, mesiaci, roku..., ktoré - ako sa domnievajú- majú moc nad ich konaním. To vyvoláva priam neurotickú závislosť na postavení hviezd a bráni človeku v rozvoji sebadôvery a schopnosti samostatne sa rozhodovať. Tým vôbec nechcem negovať poznatky astrológie. Je to úžasná veda , no astrologický výklad by mal byť len vodítkom k lepšiemu pochopeniu seba samého a vzťahov s okolím. Problematické postavenie hviezd iba naznačuje, že je tu niečo, čo treba zvládnuť. Je ráno, počúvate meteorologickú predpoveď. Hlásia tlakovú níž, prehánky a búrky. Čo urobíte? Nepôjdete do práce? Rozumné je zobrať si dáždnik, teplé nepremokavé oblečenie a vyraziť do sveta v ústrety životu. Predpoveď - jedno či astrologická alebo meteorologická - má byť nie hrozbou, ale výzvou pre človeka, aby pochopil a zvládol danú situáciu čo najlepšie. Nedajme si teda zobrať svoju slobodu, no prispôsobme ju všeobecne platným Božím zákonom.
„Osud alebo slobodná vôľa? “, pýtame sa , keď sa v našom živote objaví nový partner, nová láska. Podaktorí to síce „neriešia“, no konanie každého z nás je ovplyvnené presvedčením, ktoré ráta buď so zásahom zhora, alebo slobodou rozhodovania.
Napadá ma jeden z príbehov, ktorý mám dodnes v srdci. Je pôvodne o mladej šťastnej rodine. Zobrali sa pred 4- mi rokmi a pomaličky, s veľkou námahou začali budovať domov. Príbuzenstvo im v tom nepomáhalo, nebolo z čoho rozdávať. Im to nevadilo. Mali zdravé ruky, hlavu, obrovský elán, zanietenosť a lásku. Tú najmä. Bola motorom, ktorý ich poháňal na ceste vpred. Nič nebolo zadarmo, hypotéka na byt bola splácaná manželkinou drinou v zahraničí a ich núteným odlúčením . Ale išlo to. Ešte stále tam bola láska a pocit, že sú si súdení. Ich šťastie rokmi dostalo konkrétnu podobu. Vlastný byt, útulné zariadenie odrážajúce umelecké cítenie majiteľov a nádherné maličké bábätko. Potom prišlo k osudovému stretnutiu. Ona sa znova zaľúbila, ibaže do iného. Nasledovali mesiace a roky trápenia, boj o každé sústo. Nenávisť, zloba, mrzačenie tela i duše. Návštevy psychiatrov, súdnych znalcov, rozvodové konania, ktorým niet konca. Trhanie dieťaťa napoly... Nikdy predtým by si nedokázali predstaviť, že sú toho schopní. Ibaže - toto je realita, ktorú stvorili.
Nakoľko teda máme slobodnú vôľu? pýtame sa zas a znova. Muž z tohto príbehu je presvedčený, že Boh /Osud ho stíha nezaslúžene. Trpí a nevie za čo. Jeho svet sa mu zrútil zo dňa na deň ako domček z karát. Teraz skrze ruiny nevidí slnko, nevidí žiadnu budúcnosť pre seba. Jeho manželka si začala budovať svoj nový svet. Najskôr váhavo, s výčitkami svedomia, ale tie sa už rozplynuli. Stačilo premaľovať si minulosť na čierno, presvedčiť seba samú, že ich manželstvo aj tak nestálo za nič, že si vlastne vôbec nerozumeli. Teraz sa domnieva, že Toho, ktorý jej do cesty privial takú neobyčajnú lásku, nemožno len tak odmietnuť . Že jej nový vzťah je vlastne božím darom. Nuž, i tak sa to dá chápať. Každý náš vzťah je božím darom, pretože z každého sa niečo učíme. To čo sa stalo, možno vnímať ako skúšku vernosti i charakteru zúčastnených. A podľa „plodov“- teda výsledkov- nášho konania môžeme vidieť, či bolo inšpirované Vyšším ja, božím Duchom, alebo naopak Egom, preplneným vášňami a zlobou.