ISSN 1337-6179          dnes je streda 27. novembra 2024, meniny má Milan , zajtra Henrieta 
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Lunárny kalendár na dnes
Znamenie:
Váhy
Fáza Mesiaca:
4. fáza
Časť rastliny:
kvet
Živel:
vzduch
Výživa:
tuky
Sila Mesiaca:
zostupná
Magazín - článok
článok bol uverejnený: 24.12.2009

PRÍRODNÉ BYTOSTI 3 - Pieseň Nových Brán

Tak ako dym aj melódia má svoje stúpanie. Stúpa tak vysoko ako ju milujete. A čím viac ju milujete, tým viac sa stáva piesňou...

A melódia stúpa. A stúpa...
Kráčaš, zaujímaš sa, stúpaš. Jeseň oživuje pery hrajúce hudbu umierajúcim listom. Žiarivé. Okolo prejde zima. Netušiace leto schovalo masku pod kabát jesene. Lístie mi padlo za golier studené. Šepot sa škúľavo kolíše suchými rukami. Koľko času prejde a tiež vody sa precedí oblačným sitom? Koľko času na nové topánky a neskrývaný úsmev? Tak som kráčal. Dolina tichá. Opustená. Všetkým. Len nie sebou. Bosými nohami milujem sa so Zemou. Karpaty blčia pokojom. Horia ich menom. Vzdychajúce stromy maľujú úsmevy oblakom. Stúpam k oltáru. Dnes tam stojí socha Panny Márie. V minulosti som tu bol veľa krát. Dnes Panna Mária, predtým Živa, Mokoš, Lada? Všetko je to rovnaké, len mená sa menia. Hodnota trvá do neba. Ľudia dávajúci božstvám ľudské vlastnosti. Cestička sa rozdvojuje. Vpravo o pár mesiacov nájdem vodopád. Najjedinejší a jediný v týchto lesoch. Tam je i noc hustejšia nad pravdu. Tam sa umrieť nedá. Možno na objednávku. Ale žije sa aj po smrti. Citlivou chvíľou kreslím do vzduchu obláčiky melódií. Posúvam sa viac a pritom stojím. K vodopádu sa dostanem neskôr, pri inej návšteve. Buky tak veľké a tak malé listy majú. Chladné stromy plné kníh. Už len čítať a mať čas. Najviac ich je vľavo na stráni. Koľko situácií, koľko výdychov a nádychov videli? Ticho. Tak šumí. Šumiace ticho slobody. Horou preteká dolina. A ticho. Po doline tečiem ja. Vo mne tečie sila lesa. Vzadu potok. Šumí dedinou detstva. Vľavo nasadené buky ako ihly s listami. Krovie a skaly. Práve okolo jednej prechádzam. Celá porastená machom. Vnútro morbídne pripomínajúc tvar ľudskej lebky. Zastavím sa. Pozriem bližšie obrysy, pohladím rukou mach...

Stať sa súčasťou
Pokiaľ chcete pristúpiť k stromu, do lesa, či skale, vodopádu inak než bežne, potrebujete sa stať súčasťou prírody a oslobodiť sa od očakávaní. Očakávaní chcenia vidieť, komunikovať, počuť čokoľvek. Jediné, čo môžete chcieť počuť, by mal byť tlkot Vášho srdca. Ak sa nestanete súčasťou, ťažko k Vám preniknú ich hlasy, myšlienky a podnety. Hlasy lesa, bytostí, iných realít a svetov. Budete sa cítiť hosťom na návšteve, ktorý sa bojí, že niečo rozbije. Uvoľnite sa. Ste divoká zver. Ste tu doma. Toto je váš domov. Vaše kroky sú ľahšie než v meste, Vaše zmysly pokojnejšie a divokejšie. Osobne pri takmer každej návšteve lesa si dovolím stať sa vlkom. Hýbem sa, skúmam, čuchám, myslím, pozorujem a ďakujem ako vlk. Chcete niečo prírode a jej bytostiam darovať? Čokoľvek darujete, bude dobre. Kúsok chleba, koláče, med, ovocie, obilniny. Čo sa deje s takýmto darom potom? Každý predmet a všetko na planéte má svoje vyžarovanie. Ak napríklad niekto hladuje, mal by sa úplne vyhýbať kontaktu s jedlom, pretože človek sa živí už aj vibráciami potravín. Tak sa nimi živia aj bytosti. Aurou potravy, energiami, ktoré obsahuje. O hmotný základ sa postarajú baktérie, zvieratá v lese. Bytosti zužitkujú energie. Traduje sa, že ak si chcete uctiť Dévy hôr, položte v lese na vyvýšené miesto červené plody. Maliny, jablká, paradajky. Červená má vyššiu a silnejšiu energiu. Pristúpte k stromu. Pozdravte ho. Dotknite sa kôry a len tak bez myšlienok chvíľu postojte. Potom precíťte jeho silu. On Vás pozná. Pozná Vaše minulé životy. Vaše túžby. Chcenia. Plány. Vaše zábrany. Nepokoje. ON VÁS POZNÁ. Odovzdajte sa mu. Jeho kôra je ochrana, korene stabilita, listy a koruna kontakt so svetom. Žije v troch úrovniach. Zem. Vzduch. Nebo. Môžme to symbolizovať aj ako svet Podsvetia-kontakt so zemou. Svet Terajší-kontakt so vzduchom a nakoniec svet Kozmický-Kontakt s Božskými enegiami a Archetypom anjelov. O Archetype Anjelov si povieme o chvíľu, pretože po machu už steká voda...

Čas pochodní
Po machu stekajúca voda máča okolitý vzduch. Redne. Sviští. Blížiaca sa Meluzína. Karpaty mocne trúbia na rohy. Koľko, koľko ako veľa sa tu žilo. Na toto miesto chodili dedinčania skrývať svojich rodičov, starkých pre Nemcami za vojny. Za ich ochranu tu vybudovali kaplnku Panny Márie. Stojím. Vľavo na mňa dymí veľká skala so siluetou lebky. Nad ňou zmiešané bukovo krovinovo-jarabinové porasty. Všetko bičuje spadnuté, vlhko-nažltnuté lístie. Strmá pláň. Ako život. Napravo kraľuje vodou vymytá zem zvažujúca sa niekoľko metrov ďalej k vodopádu. Listy ševelia, stromy šepocú. To ticho. Nakrájané na chleba a podané Bohom za vďaku. Za tento deň, život, chvíľu. Všetko sa zje, len omrvinky vďaky ponesú nové semeno. Napravo strmé skaly. Čnú sa, ruku naťahujú a mĺkvo, takmer poslepu dovoľujú vode raziť si v nich cestu. Rokmi vytvorené pukliny od vetra, zaplnené silnejúcimi korienkami machu a mladých stromov zívajú do hlbín. Božsky dokonané. Ešte vyššie nahor-duby. Napoly práchnivé, napoly v tomto svete a od hora už nevie nik. Len havrany brechajúc jeseňou prišli letu z pohrebu. Upálili. Vraj nebolelo. Havrany - letiace odkazy dávnych zatmení. Tak tu stojím v doline Hlboče. K oltáru vedúce kamenné schody stekajúc pamäťou k časom pochodní. Zvuky píšťal, gajdošov, koní a zbraní. Krik umierajúcich a pokriky víťazov. Ale aj víťazí zomreli. Len toto miesto má v sebe ich nádychy. Modla skrytá za mrežami. Hrdzavie slzami tých, čo už nemohli. Horiace sviečky, prútení anjeli lenivo hojdajúci sa vetrom. Svieca. Od vatry má ďaleko. Teplo kreslí do vlhka horúce jazyky fatamorgán. Telo opúšťajúca sviečka vydá sa na cestu s pásikom dymu. Len kahanec ozdobí hrob. Vetrom odletí...

Svet plniaci sa svetom
Strážna bytosť stromu je pevne spätá so stromom. Nemôže sa od neho vzdialiť. Cez deň je zamestnaná kontrolou funkcií ako metabolizmus, stavba koreňov, spojenie sa s okolitými stromami rovnakého druhu a spojenie s Dévou, strážkyňou územia, alebo strážcom. Ďalej kontroluje a podliehajú mu ohniví duchovia, starajúci sa o dozrievanie plodov, listov a aj ich hnitie pod korunou stromu. Vodné bytosti zabezpečujú prijímanie vody koreňmi, vzdušné zase opeľovanie kvetov, odnášanie semien na diaľku. Zemské bytosti sa starajú o kontakt stromu so Zemou. Patria sem gnómovia a škriatkovia starajúci sa o huby pod takýmito stromami. Každá huba v lese je sídlom takýchto škriatkov. Huby sú i na koreňoch, ale tie nevidno. Aj to je práca škriatkov. Vôkol stromu poletujú roje iných vegetačných duchov a hlavne v lete a na jar je les iný. Na jar a v lete plný zvukov a energie. V jeseni a zime zase tichší a hlbšie hustejší. Viac odkrýva podstatu, pretože jeseň a zima, to je podstata. Listy opadnú, všetko nestále odumrie a kmeň, koruna, koreň -zostanú. To je podstata. To čo zostáva. Aj v nás ľuďoch sa v jeseni a zime odkrýva podstata. Ale to už je iný článok. Celý strom je univerzálny organizmus. Nad týmto všetkým vládne bytosť stromu, ktorej sa zodpovedajú všetky iné bytosti súvisiace s udržaním vegetačného a ročného obdobia. Pracujú síce nezávisle od strážcu stromu, no vo výnimočných prípadoch môžu svoju činnosť pozmeniť. Napríklad stalo sa tak u jedného orechu v Smoleniciach. Jeden jeho spodný konár je mimoriadne dlhý a zasahuje niekoľko metrov od stromu. Vyzerá ako jeho predĺžená ruka. Ak sa v blízkosti miesta rastu stromu nachádza silné energetické pole, strážca vydá pokyn bytostiam starajúcim sa o rast konárov, aby konár predĺžili. Takýto konár bude rásť rýchlejšie ako ostatné a viditeľne sa oddelí od stromu. Rast sa zastaví až keď dosiahne blízke energetické miesto. Nad ním zastane a strom pomocou tohto predĺženého konára začne čerpať inú energiu. Ako keby ste Vášmu autu dali vysoko kvalitný benzín, ďaleko prevyšujúci kvalitu normálu. Tento strom môže lepšie príjímať akúkoľvek energiu, teda aj zo Zeme i Vesmíru. Ale má to i slabú stránku. Keď človek, alebo príroda zničí vyčnievajúci konár, može aj zahynúť... Stúpam vyššie.

Stúpať vyššie
Vtom vyťahujem kamene. Ametyst, krištáľ. Postojím a precítim miesto ich uloženia. Napravo v skale kúsok od zasadených mrzutých mreží pradie rozsadlina naplnená hlinou. Siahnem rukou, vložím krištáľ. Zakryjem rukami. Naproti tomuto miestu naľavo v skalnej vypukline, miesto nachádza ametyst. Až pri ďaľšej návšteve som skontroloval, že krištál zmizol. Niečo ho záhadne odnieslo. Žiadneho človeka by nenapadlo niečo na takom mieste hľadať... Píšťala sa liahne z púzdra ako motýľ z kukly. Zvuk koncovky vletí medzi tichom obsypané telo lesa. Preniká hlbšie a viac. Dosiahne hĺbku ozveny, odrážajúca sa v lesku blízkeho prameňa i zvuku padajúcej nostalgie. Ide do koreňov, rozplazí sa po zemských žilách a odtiaľ, odtiaľ zdvíhajúc sa do výšky, vytryskne v ríši havrana. Stúpam vyššie. Najprv ale prechádzam schodmi na opačnú stranu cesty. Vpravo míňam cisársky jaseň. Prezerajúc si jeho kôru všimnem si malé ruženíny zasadené v kôre. Niekto ma predbehol. Ľudia cítiaci inak prichádzajú aj sem. Toto miesto plné kolobehu vibrácií tak súznieva s mojím vnútrom. Jaseň stráži už od vekov. A veky násobia ľudia. Raz uvidieť ho postačí na celý život. Prechádzam kaňonom. Zlisovano pyšné žulovo-vápencové skaly prederavené výdutinami, rozsadlinami a žartovne bezmenným machom v puklinách. Toto miesto bolo strážené, pretože to je podobne ako cesta pod dobrovodským hradom priesmyk cez Karpaty. Nado mnou sa v blízkej vzdialenosti vyníma ruina hradiska Molpír, toľko ospevovaného historikmi. Všetko tam vonia bojom. Ľudožrúti? Čo bolo včera ľudožrútstvom, dnes je reklamou na jogurt. Tu dole len ticho chodí hlásiť deň a noc. Prejdúc kaňonom ocitám sa na rázcestí. Vidím tri vyvýšené miesta. Všetko pokrýva holá realita. Stromy vedia o jeseni skôr než príde leto. Preto radi jedia seba, lebo ich semená povstanú z nich. O tom už ale nevedia. Len plodia a veria. To stačí. Odkrýva sa mi vidina tohto miesta. Za mnou vráskavá kaplnka božstva trikrát staršia než čokoľvek. Kaňon ju chránil, pretože aj hradisko nad ňou tu je na pár minút cesty. Tri vyvýšené miesta môžu symbolizovať strážne brány, či hranice. Všímam si vyschnutý prameň. Už som na istom. Miesto vytvárajúce obrad. Má všetko, čo mať má. Ľudia ako tu je Ticho. To ticho je husté. Kašovité a pravé. Vrýva sa Vám všade, lozí po Vás, kmáše za rukáv. Skočí, pohúpe, zaštípe. Každé slovo tu má cenu ticha. Nik ho nechcel porušiť a preto sa ľudia radšej premenili na stromy a ich slová na ticho. Tak zostali veční a nemí, pretože ticho je biele plátno. Len na to sa maľuje. Stromy to vedia a preto sú stromami. Ľudia to nevedia a preto zabudli maľovať. Ticho lisovali veky. Tie len trvajú, nerátajú sa. Ako včelie plásty...

Od gnóma po Pána
Každý strom, živočích, rastlina, kultúrna plodina má vo Vesmíre svojho Archetypa anjelov. Môžme si ho predstaviť ako silné energetické pole foremného tvaru, ktoré vie samo o svojej existencii, je priamo ovládané Vesmírnymi a Božskými vibráciami. Má samozrejme moc len nad bytosťami svojho druhu. Vysvetlíme si to. Každý strom, rastlina má určitý tvar a energie. Tvar listov, miesto výskytu, veľkosť. To, aby z dubového žaluďa nevyrástol gaštan, je kontrolované práve príkazmi tohto Anjela. Každý strom a všetko živé na Zemi má vo Vesmíre tohto Anjela. Napríklad Archetyp anjela Dubu je len jeden vo Vesmíre. No je tak obrovský a rozsiahly, že pod neho spadajú všetky bytosti dubov. Strážna bytosť dubu plní rozkazy od Archetypa Anjela Dubu vo Vesmíre. Tak strážca tu dole na Zemi vie presne akú má mať strom výšku, akú energiu, koľko metrové korene, aký tvar listov. Všetko podľa predpisu. Všetko je rovnaké a tak odlišné. Hesse mal pravdu. Tak sa nemôže stať, že dub bude mať listy liesky, alebo topoľa. Nad topoľmi stojí zase Archetyp Anjela Topoľov, dávajúc príkazy z Vesmíru všetkým topoľom. Koľko druhov topoľov je, toľko archetypálnych anjelov vo Vesmíre je. Všetko v prírode je riadené. Preto istý druh stromov rastie len na istých miestach. Je samozrejme možné, že dub porastie i vo vysokých polohách, no tam bude zakrpatený a vytvorí skôr dubový bonsaj. Vietor mu nedá narásť. To sú skôr výnimky. Dub určite nenájdete v Tatrách pri kosodrevine. A kosodrevinu nie v karpatskej doline Hlboče. Rast semena stromu ovplyvňuje veľa faktorov. Okrem chemických a biologických reakcií, tak potrebných na delenie buniek, toto všetko prebieha pod dohľadom prírodných duchov. Každý ma presnú funkciu. Menšie bytosti rotujúce v rojoch vôkol stromu, skál, potokov, plnia úlohu staviteľov a robotníkov. Bytosti skál, stromov sú v našom ponímaní nájomníci domov. Archetypy Anjelov vo Vesmíre sú správcovia a udržiavatelia tradícií, tvarov, funkcií. Okrem toho sa tu ešte nachádzajú stražne Dévy a Pan. Strážna Déva plní funkciu hlavne vo vodnom živle. Teda podliehajú jej všetky bytosti v okolí a spolupracuje aj s bytosťami stromov bez rozdielu na druh. Je to ženský pól. Pan je mužský ekvivalent Strážcu územia a obýva hlavne skalnaté a lesné priestranstvá. Môžeme ho prirovnať k Lesovikovi. S výnimkou toho, že Pan stráži celé územie, teda aj les, lúky, háje, po určitú hranicu. Lesovik je hlavne pánom lesa. Je i jeho strážca a podľa zvyklostí našich slovanských predkov, ho je možno uvidieť a uctiť si obetami. Je dobré vždy pred vchodom do lesa pozdraviť tam žijúce bytosti a povedať prečo ste tam prišli. Oni vidia a cítia Vaše myšlienky, takže kľudne postačí si to pomyslieť. Pri strážnych stromoch si zachovajte ešte väčší pokoj. Majte na pamäti, že kráčate pod bytosťami starými stovky rokov a tak múdrymi, že všetky svetové knižnice sú voči nim, len zrnkom maku v poli...

Kto Slnko privíta, ten večne žiť bude
Položím sa nad kaplnku. Cítim, vnímam, no vidieť ich mám až teraz. Cestou mi len pár krát zabúši srdce. Vystúpim po skalách a koreňoch stromov na dosť odľahlé, no Bohom prístupné miesto. Telo pokladám na skalu. Skala oltár, telo obeta. Vytvára zátaras a oddeľuje údolie do priesmyku. More skál a toľko morí pocitov. Len ťažko sa nedýcha. Tu sa nehodí zadržať dych. Tu sa musí žiť a dýchať tak poctivo, pretože každý nádych je zvuk bubna udierajúceho v noci Slnovratu. Už sa nezopakuje. Tak dýchaj a tak udieraj, koľko sa dá. Tancuj, div sa, vlasy strapaté, ruky krvavé, oči podliate, no úsmev, len ten sa počíta. Kto Slnko privíta bude večne žiť. Precitám na vrchole. Dolu podo mnou mlčanlivo stoná modla. Som nad ňou. Odtiaľto viac vidím a počujem. S vďakou sedím a nechávam cez seba tiecť tu odohraté sa činy a javy minulosti. Poďakujem sa v duchu skalným bytostiam a škriatkom. Milostivo, blížne, domovsky. Nechávam kúsok chleba, papriky, klobásy a cibule na skale. Po jedle sa opriem o skalu. Vnímam okolie. Kroky som začul až neskôr. Šuchotavé nohy dopadajúce celou plochou. Nie je to zvuk srny, či jeleňa. To ľudská noha pečiatkuje spadnuté listy o zem. Kráča cestou listov. Sú blízko. Kroky. Nezastavia sa. Idú ďalej. Prejdú kaňonom. Zatočia vpravo na rázcestie. Čierna farba rúcha sa nehodí k tejto chvíli. Mníška v tomto lese prechádza sa ticho, ponure s ľahkosťou. Stúpa prekvapivo svižným krokom do kopca. Ani sa nezadýcha. Tvár mi ostáva rovnakou záhadou ako jej náhle zmiznutie.

Význam dávania
Veľa ľudí sa pýta čo má robiť, ako ísť do Prírody aby sa mohli stretnúť s týmito bytosťami. Odpovedám. Zostaňte v spojení. Buďte súčasť prírody tak ako je ona vôkol Vás. Ani ona nikam neuniká, len JE. Tak buďte aj Vy. Ste vždy sledovaní. Môžete zanechať dary, teda čokoľvek Vás napadne. Príroda nerozlišuje čo a aké množstvo jej dáte. Napríklad nazbierate si plody hlohu na jeseň. Hloh je vynikajúca pochúťka priamo v Prírode. Obsahuje veľa vitamínov pred zimou. Nazbierate si plné dve hrste bobúľ a možete buď odísť, či nejako sa poďakovať. Práve bytosť hlohu je veľmi mýtická a ešte viacej spojená s hlbšími úrovňami. To isté sa dá povedať o bytostiach bazy a jarabiny. Môžete sa buď slovne nahlas, alebo v duchu poďakovať a poprosiť Božiu silu, aby chránila daný hloh i okolie. Aj celý kraj. Alebo odovzdajte dar. Ovocie, chlieb. Čo sa týka darov, tak najsilnejšie je využitý dar, Vám najvzácnejší. Môže to byť predmet, vec od Vás, či niečo veľmi cenné. V minulosti sa ako obetiny dávali drahé meče, jedlo zvieratá, šperky, ľudské životy. Čím cennejšia je daná obeť pre Vás, tým väčšiu silu má, pretože ste s ňou viacej spojení. Ak chcete o niečo strom požiadať, môžete to urobiť aj bez obety, no účinok bude s obetou vždy väčší. Prečo? Nejde o to, že by tieto bytosti čakali na Vaše obety, ale odohráva sa tu vyrovnanie rovnováhy Kola. Vo všetkom sa potrebuje prejaviť rovnováha. Kde niečo žiadate, vyrovnáte to tým, že i niečo dáte. Napríklad žiadate niečo pre seba, či iných ľudí. Potrebujete si niečo vyriešiť a rozhodnete sa dať obetu v Prírode, malo by to byť niečo významnejšie. Čím to má pre Vás väčšiu hodnotu, tým bude spojenie energií silnejšie. Tým viac precítite Vašu dôveru Vesmíru a životu. Keď si budete chcieť uctiť strom, potok, skalu, kľudne postačí aj menší dar. Alebo ak nemáte nič poruke, poďakujte sa ústne. Aj to je energia, ktorá vyrovná to, čo si z Prírody beriete. Vynikajúci spôsob /čo osobne často prevádzkujem/ je vyčistenie priestoru od odpadkov. Toto ocenia bytosti a celá Príroda najviac. Vyzbierajte hlavne plastové fľaše, sklo, igelitky a sáčky. Často sa mi stáva, že som šiel popri rieke a bolo tam veľa odpadu. Mal som plné ruky plastových fliaš, na každom prste jednu a odpadu stále veľa. Tak som si povedal, - mať tu tak tašku do akej by som to vložil- A zrazu sa na tráve zjavila stará igelitka. Vzal som ju a veľa odpadu takto ešte vyniesol preč. Samozrejme je potrebné plastový odpad separovať do kontajneru na plasty. Ale pocit, ktorý pritom človek má, je úžasný! Preto sa nehnevajte na ľudí, ktorí špinia Prírodu. Oni Vás nechápu, keď Vy zbierate odpad, rovnako ako Vy nechápete ich, keď ho odhadzujú. Každý má iné svety v ktorých žije a iné poslanie. Ľudské duše sú rôzne. Hnevom na iného nič neporiešite. Vyzbierate síce odpad hmotný, ale zanecháte tam svoj odpad energetický. Bude ním Váš hnev, a to nie je dobré. Ak by ste mali mať hnev na ľudí po ktorých tie odpadky zbierate a v lese, či parku nadávali, radšej ho tam nechajte. Veď Vás do toho nik nenúti. Všetko je naša slobodná vôľa. Reč na skale. Chrbtica opretá o skalu kopíruje známy povrch. Milovanie lesa mi súznie hlavou a skaly navôkol kvílivo rozprávajú studeným jazykom. V duchu poprosím bytosti o kontakt. „Zdravím Ťa strážna bytosť tohto miesta. Zdravím ťa strážca lesa! Zdravím rovnako aj skalné bytosti, škriatkov, bytosti živelné. Skladám úctu Vám ohniví salamandri, vodné žienky, zemskí gnómovia i veterné sylfy. Ďakujem Vám priatelia za Vašu starostlivosť. Starostlivosť o tento les i dané miesto a pokoj v ňom. Ďakujem Vám za tento okamih o jeho priblíženie ste sa mi postarali. Nevidím Vás, ale chcel by som. Cítim však Vaše myšlienky, cítim Váš radostný pohľad a dych na svojich rukách. Som tu aj pre Vás, v súznení a sile. Matka Zem je našou spoločnou Matkou a Otec Stvoriteľ naším spoločným Otcom. Ďakujem Bohu a živlom, že ma sem dnes priviedli. S hrdosťou som si uctil toto staré miesto. S láskou som prišiel a s láskou i odídem. Ďakujem Vám za ochranu, ktorú mi prejavujete i za dary od Vás obdržané. Rád by som Vás uvidel priatelia. Rád by som Vás viac ucítil v tomto tajomstve, rád by som Vás pocítil viac. Preto prosím o kontakt Strážkyňu tohto územia. Ak je moje prianie v súlade s Božskými zákonmi a ak to tak dnes má byť, zjav sa mi prosím! Prosím skalné bytosti tu prítomné, aby odovzdali moju prosbu k nej. Prosím sylfy, aby po vetre odniesli moju modlitbu priamo tam, kam patrí. Ďakujem za tento okamih priatelia. Tu ako nikde inde, cítim silu Domova. Nech božský Všehomír a Perún ochraňuje tento kraj, tieto stromy a silnú, úctivú pamiatku tohto miesta!“ Asi takto som predniesol moju modlitbu. Tak ma to dojalo, že som ťažko hľadal v sebe akékoľvek iné pocity. Pocítil som priam osudovú Lásku k prírode, Matke Zemi, Bohu, našim starým slovanským tradíciám a dejom tu vykonaným. Precítil som rešpekt a vďaku za živly oplodňujúce Zem. Len malý závan vetra...

Pieseň Nových Brán
Najprv to bol len malý závan vetra. Potom všetko stíchlo. Stíchnuté sa upokojilo a zostalo nemo stáť. Odrazu predo mnou objavené dva hnedé fliačky, vysoké asi päť centimetrov zakrúžili mi pred hlavou. Nevidel som obrysy, vnímal som všeobecne. Fliačky chvíľu krúžili predo mnou a potom si sadli na krík vedľa mojej hlavy. Dosadli ľahko na konárik, ktorý sa pod ich váhou začal kolísať. Pritom vietor vôbec nefúkal. Cítil som prítomnosť víl. Boli tu. Ten pokoj bol svätý. Človeku sa zdajú vtedy všetky jeho pozemské trápenia zbytočné, preciťuje úplne iné hodnoty. Stal som sa korytom pre rieku. Tak sme na svete, tak sa tu predierame a tak umierame. A tak veľa nevidíme, tak veľa nevieme. Čo je horšie tak veľa sa nechceme naučiť. Tam na tej skale som sa odovzdal všetkému. Bystrina padá, potok pení, rotuje a rovnako v každom kúte sveta sa deje zázrak. Dieťa sa smeje, list spadne do vody, auto pustí chodca. Hladný je nakŕmený a chromý môže chodiť. Jeleň nakŕmi mäsom vlka a vlk dá silu Zemi. Zázrak. Jeden z týchto zázrakov som prežíval. Potom môjmu zraku niečo prikázalo pozrieť sa pred seba. Pomedzi konáre stromov sa rodili obrysy. Guľatá, nadrozmerná opona sa vyťahovala. Konáre, slizké minulým dažďom ustupovali môjmu zraku. Bola to úplne okrúhla oválna tvár s očami, nosom, ústami. V jej pohľade akoby boli slová.- Všetko je práve teraz dokonalé. Tento svet. Všetci ľudia. Okamihy. Zrody i hroby. Je dobre, vidíš? Je dobre, cítiš? Je dobre, počuješ? Je dobre. Dobre. Dobre. Dobre.- Strážkyňa sa mi zjavila asi na minútu, potom sa mi jej obraz stratil. Vidieť nevidené, no cítiť precítené. Pohľad strážkyne sálal z celej Prírody, okolia, tak dôverne známeho. Telo Zeme sa vyvlieklo, telo srdca zazvonilo. Nič nezostalo. Všetko sa vpilo. Zvony bijú nový život, bim, bam, bim, bam. Drahokam. Kráľ. Odnikiaľ. Kráčam. Tam. Domov. Hrám. Pieseň. Pieseň Nových Brán.

Baktéria a človek
Keď si prinesiete aj malý kameň z divokého lesa, má v sebe bytosti. Aj v dubovom žaludi prebýva jeho víla. Znie to ako rozprávka, ale je to realita. Človek si takto môže priniesť domov aj zopár elfov, ktorý potom prejdú k jeho bytovým rastlinám, či záhrade. Elfovia sa na Vás stále doslova lepia, keď vidia, že pomáhate Prírode. Prídu s Vami až k Vám domov. Bytosti dokáže privolať modlitba, vážna klasická hudba, obrady v lese, vykurovadlá bylinami, zber odpadkov, hra na hudobný nástroj, čistenie potoka, či len hovory o nich. Dokážete ich privolať Vaším pozitívnym pohľadom k nim a láskou ku Prírode, Matke Zemi a všetkému živému. Dokážu odblokovať Vaše čakry, posilniť vitalitu, či nastoliť rovnováhu v tele. Nejde o to tieto bytosti za každú cenu vidieť. Nám stačí vedomie, že v prírode sú. Po každé, keď vstúpite do lesa, parku, záhrady, vidia Vás. Sú tam. No často sa boja priblížiť. Človek im veľa zlého už vykonal. Preto komunikujte a vysielajte k nim dôveru. Urobte im napríklad v záhrade kus divej prírody. Najlepšie sa cítia na mieste, kde divoko a neupravene rastie čokoľvek. Jeden kút vo Vašej záhrade majte taký. Tam ich bude najviac. Odtiaľ budú vychádzať, aby pomohli Vašej záhrade. Pretože najviac silných bytostí je v divokých lesoch, kde len medvede a vlci chodia tancovať. Aj Vy sa aspoň z časti staňte takýmito zvieratami a tak sa stanete malou súčasťou Prírody. Stopujte, vetrite, skúmajte. Dovoľte si byť na chvíľu slobodní. Bytosti milujú spev. Keď spievate z duše a radosti, vždy sú pri Vás. Pri prevádzaní akéhokoľvek obradu v lese, aj tam sú. Sú zvedaví a mne niekoľkokrát vyslali myšlienky podobné myšlienkam malých detí. Na všetko si chcú siahnuť a všetkému sa čudujú. Najviac milujú polodrahokamy a červené plody. Dokonca keď hráte na hudobný nástroj, vždy máte malého mužíka pri nohách, ktorý sa stará o Vašu hru. Spoznáte to podľa ľahkosti a čistého pocitu z vašej hry. Pri takej hre aj slzy zmáčajú zem. Zato strážci a silné stromové bytosti majú plnšie vibrácie, zaplavia a obklopia Vás celého. Keď som naposledy už za úplnej tmy vychádzal z lesa, ruky i celé telo mi vibrovalo energiou. Oni Vás i takto nabíjajú a roztočia Vaše čakry. Nebojte sa v lese. Ak bytosti vidia vo Vašej aure strach, neprídu k Vám. Dôverujte, že ste pod ochranou. Oni Vás chránia. Aj medveďa a diviaka ovládajú isté bytosti. Nepustia ho k Vám do cesty, pokiaľ si to nezaslúžite... Čistite studničky, pretože tam prebýva Rusalka miesta. Ona tam je. Musí tam byť, pretože inde byť nemôže. Je pevne ako strážca stromu zviazaná s miestom jej pôsobenia. Čokoľvek vykonáte pre Prírodu a bytosti, to sa Vám dva krát vráti. Pretože Zem je našou Pramatkou. Otec naším Stvoriteľom. Všetky bytosti podliehajú hierarchii. Tak ako aj my. Podelím sa s Vami o myšlienku, ktorá nie je moja. Predstavte si život malej baktérie. Tá si kmitá jej životom, spĺňa si to čo má, aby prežila a ostatné ju nezaujíma. Nevie o existencii nejakého človeka. Pretože svet baktérie a človeka je síce zlúčiteľný, no neuvedomujeme si ho. Baktéria o človeku nevie, ale človek o nej vedieť môže. Rovnako ako človek nevie o existencii iných vyšších bytostí, než je on sám, vôkol neho. Oni o ňom vedia, on však nie. Ale vedieť o nich môže. A takto to funguje. Všetko. Celý celok a Vesmír. Aj preto sme na svete.

www.petogasparik.estranky.sk



autor článku: Peter Gašparík (vizitka autora)


Zaradený v rubrike: Energie okolo nás (všetky články v rubrike)
Článok bol prečítaný: 14326 krát

Fotogaléria ku článku

Zobraziť detail obrázku...
foto: archív redakcie

Súvisiace informácie

Ponúkate službu alebo produkt súvisiace s článkom? Toto je miesto pre Vašu reklamu. Neváhajte a zviditeľnite svoje podnikanie! Pridajte SEM svoj odkaz vo forme textu alebo obrázku, alebo s kontaktnými údajmi o Vás.
Ak chcete pridať Vašu reklamu pod tento článok, napíšte nám na náš email: info@magazinluna.sk



predplatitelia





Copyright (C) 2007 - 2024 Magazín LUNA, s.r.o., ISSN 1337-6179
(verzia aplikácie 4.14)