„Znížte spotrebu liekov o 90%, v každom meste dajte do prevádzky hydroterapeutické zariadenia, pri veľkých fabrikách zorganizujte liečebné stravovanie. Rozpočet štátu na zdravotníctvo sa môže znížiť na 20%.“
Živé organizmy pochádzajú z mora. Vo svojich bunkách uchovávajú slanú morskú vodu. Živá voda nášho organizmu je tvorená 5 litrami tekutej krvi, 2 litrami lymfy a ďalšími 28 litrami tekutín cirkulujúcimi v medzibunkovom priestranstve a v tekutej cytoplazme, pozostatku slanej morskej vody. Voda zabezpečuje elastickosť tkanív. Vďaka vode sa uskutočňuje látková výmena, vyživovanie a zbavovanie sa odpadových látok. 15 až 20 % hmotnosti tela tvorí voda. Nachádza sa v mimobunkovej podobe, ako krv, lymfa, likvor a medzibunková tekutina. Okolo 50 % hmotnosti tvorí voda viazaná v bunkách v cytoplazme. Z dvoch tretín je človek vytváraný vodným prostredím. Celkovo je to 75% hmotnosti. Hranicou medzi vnútro a mimobunkovými tekutinami sú bunkové membrány. Tie zabezpečujú prenikanie látok smerom dovnútra buniek a tkanív, ako aj vylučovanie splodín látkovej výmeny von z buniek. Vodný metabolizmus zabezpečuje cirkuláciu látok, čo je pre zachovanie života nevyhnutnosťou. Túto neprestajnú cirkuláciu, zabezpečuje cievny systém. Doktor Zalmanov písal o krvnom riečisku ako hlavnej rieke života s brehmi /s plochou/ osem hektárov a dĺžkou 100 000 kilometrov. Vodu potrebuje organizmus na každý biochemický proces, ktorý sa v ňom odohráva.
„Voda v rieke zostáva čistou vďaka pohybu. Keď sa voda stáva nemennou vtedy umiera. Voda musí byť v neustálom pohybe. V tele chorého človeka, voda a krv stagnujú. Ak krv prestáva cirkulovať, telo sa začína rozkladať, pokiaľ sa prúdenie krvi zastavuje v mozgu, môže to ohroziť život.“
Náš mozog pozostáva z 82 až 90 % z vody . Svaly obsahujú až 83 % vody. Pľuca a srdce sú tvorené vodou približne zo 71 %. Pečeň obsahuje vodu zo 75 %, napríklad slezina 77 %. Základom buniek je živá tekutina cytoplazma, ktorá je tvorená vodou z 83 %. Samotné fyzické telo človeka pozostáva prevažne z tekutín. Hmotnosť pevných, tuhých, minerálnych častíc fyzického tela človeka váži 5 kg. Zvyšok hmotnosti tela tvoria tekutiny. Sú to hlavne: cytoplazma buniek, voľná voda v medzibunkových priestoroch, sinoviálna tekutina kĺbov, žlč, tráviace šťavy, hormóny, tekutina v ušných labyrintoch, miechová tekutina, likvor zásobujúci mozog, krv a lymfa. Voda cirkuluje v organizme vo voľnej podobe a v uzavretej forme. Objem tekutín v uzavretom systéme tvoria krvné a lymfatické cesty. Objem cirkulujúcej krvi je u dospelého človeka okolo 5 l. Lymfy je menej asi 2 l. Spolu týchto 5 l tekutín bez prestania cirkuluje vo svojom rytme, po celom organizme a plní pre život nevyhnutné funkcie. K tomu pripočítajme 28 l vnútry bunkových a medzibunkových tekutín. V priebehu jednej hodiny pečeň prefiltruje priemerne 100 l krvi a 40 l lymfy. Nepretržitá cirkulácia krvi je rozdelená takým spôsobom, že 10 % krvi sa permanentne nachádza vo veľkých cievach vénach a venulách, 10% v artériách a arteriolách. Zvyšných 80 % je rozdelených do kapilárneho systému.
„Zmeny kapilárnych stien by sa mali stať základom patofyziológie budúcnosti.“
STARNUTIE
Výskumy preukázali že starnutím krvné kapiláry rednú, vyschýnajú a slabnú. V súlade s tým sa spomaľuje aj tok krvi a priepustnosť kapilárnych membrán. U starých ľudí je pozorované celkové zníženie priemeru cievnych kapilár. Diktatúra moderného medicínskeho nazerania na človeka sa prejavuje v selektovaní jednotlivých štruktúr a funkcií človeka. Tendencia k úzkej špecializácii znemožňuje vidieť celok – jednotu človeka. Pevné hranice medzi chorobami boli vytvorené pre medicínsku klasifikáciu. Chorobné procesy však nie sú pevne oddelené a niet medzi nimi takých hraníc ako o nich rozmýšľajú zástupcovia modernej medicíny. Svedectvom tejto separácie je vytváranie farmaceutických prostriedkov. Koncom 19. st. sa objavovali približne 3 nové lieky približne za dva roky. Štatistika zo 70 rokov 20. storočia hovorí o 200.000 farmaceutických preparátoch na trhu. Dnešné čísla je lepšie nepoznať. Prínosom „zalmanovskej“ fyziológie je jednotný pohľad na organizmus. Prejavuje sa to aj v zameraní terapeutických a profylaktických metód na tekutú časť organizmu, ktorá zjednocuje každú bunku. Humorálna patológia sa stala základom patológie doktora Zalmanova. Znamená to predovšetkým snahu obnoviť kvalitatívne a kvantitatívne narušenie obsahu tekutín ľudského organizmu. Anatomické štruktúry sú len oporou funkcií , ktoré sú cyklicky premenlivé a závislé na tekutinách.
Z pohľadu humorálnej fyziológie /ktorá súvisí s telesnými tekutinami a šťavami/ je substrátom starnutia – bunkové starnutie. Je ovplyvňované mikrocirkuláciou kapilár, ktoré zabezpečujú prívod kyslíka a výživy / glukózy, elektrolitov, vitamínov, aminokyselín.../ svojimi arteriálnymi vetvami a odvádzanie produktov bunkového metabolizmu venóznymi vetvami. Ak sú kapiláry okolo parenchymatóznych buniek blokované, ich zásobovanie výživou je nedostatočné a začnú sa v nich zhromažďovať odpadové látky. Takýmto spôsobom vzniká stukovatenie tkanív - steatóza, alebo nahrádzanie zdravého spojovacieho tkaniva pigmentovými a slizovitými bunkami. Tuková degenerácia sa týka predovšetkým orgánov a tkanív špatne zavlažovaných krvou .
Kľúčom k stareckej bunkovej degenerácii je nedostatočná kapilárna cirkulácia v organizme. Keď sa kapilárna cirkulácia aspoň čiastočne obnoví, odumreté bunky a tkanivá začínajú obnovovať svoj normálny metabolizmus a oslobodzujú sa od toxických metabolitov, ktoré potláčali bunkové roztoky – micely. V oslobodených bunkách sa obnovuje život. Dokážu obnoviť činnosť svojich enzýmov a fermentov, ktoré potrebujú dostatok čerstvého kyslíka. Z pohľadu hemodynamiky /fyzikálnych vlastnsotí krvi/ sú zmeny cirkulácie krvi v kapilárach prvostupňovou príčinou rozvoja väčšiny stareckých patologických narušení organizmu. Oslabenie srdcového svalu, alebo zníženie bazálneho metabolizmu sú až druhostupňovými príčinami.
LIEČIVÁ SILA VODY
Doktor Zalmanov zistil, že choroby začínajú dysfunkciou kapilár a následnou poruchou látkovej výmeny. Objavil úžasné liečivé vlastnosti vody a organizmus človeka regeneroval ponorením do vody.
Rozhodol sa ju použiť pre liečbu kapilárnej siete. Naučil sa ako pomocou kúpeľov možno ovplyvňovať rozsiahlu sieť malých cievok, regulovať prietok tekutín, obnoviť priepustnosť bunkových membrán, korigovať biochemické procesy a vrátiť stratenú energiu na bunkovej úrovni. Bolo jasné, že takouto vodoliečbou je možné nielen vyliečiť konkrétnu chorobu, ale aj vrátiť organizmus do normálneho aktívneho rytmu života. Vodoliečba sa stala jeho hlavným nástrojom. Používal studené, teplé a horúce kúpele, obklady, zábaly, sprchy , klystíry a ďalšie procedúry. Živicové kúpele, hlavný nástroj jeho kapilaroterapie, používal ako celkové, alebo čiastočné, končatinové kúpele. Jeho koncepcia, použitie ako aj výsledky, sa zásadne líšili od toho čo bolo známe v klasickej fyzioterapii.
Omladzovanie organizmu pri vodoliečbe sa začína prejavovať na pokožke. Očisťuje sa, obnovuje sa v nej mikrocirkulácia zlepšuje sa jej termoregulácia. Koža sa stáva hladšou a pružnejšou. Zintenzívňuje sa periférny krvný obeh a obnovuje sa pohyblivosť kĺbov. Zvyšuje sa prekrvenie koronárnych tepien a zlepšuje sa výživa srdcového svalu. Obnovuje sa normálny rytmus srdca. V dôsledku zlepšenia krvného obehu v mozgu, sa človek stáva vnímavejším, sú a oživuje sa aj jeho duševný a citový život. Nezáujem, apatia, sa nahrádzajú opätovným záujmom o život.
Použité zdroje: A. S. Zalmanov „Sekrety i mudrosť tela“ publikácie doktora Olega Mazura
Robert Urgela www.zivicovekupele.szm.com aoum@atlas.cz